Únor 2012

Valentine's makeup tutorial!

10. února 2012 v 20:19 | Bea-chan |  Krása

Niektoré moje polyvore výtvory

9. února 2012 v 18:45 | Bea-chan |  Fashion
Hi miss Alice!

I love pretty little things

City of my dreams: Tokyo

If I was a...

Sweet spring

The Uses of Sorrow

The Uses of Sorrow

When I realize that we'll never be together.

Doll that can walk

#78

It's alright to be who you are.

Cementery

Tying to hate you only makes me miss you more

Whiskey lullaby

Walking dream

She left pieces of her life behind her everywhere she went.

Picnic


Little witch

Paris dressy spring

Live for love

Kinder Whore

#73

#73 by beachan featuring an owl ring
I want to tell you how much I love you...

#69


Samo Cambel: Konvalinky

9. února 2012 v 18:25 | Bea-chan |  Básne
Oj, znám vás, drobné zvonky na úbočí,
čo roztvárate sa v dňa slnca-jase,
keď rozkošou sa mája život trasie
a šuhaj s láskou ziera milej v oči.

Tak dávno videl som vás kvitnúť v hore
a odtrhol si jednu, pripnul k hrudi -
ach, s koľkým blahom! až mi plameň rudý
tvár zbarvil, jak keď zapýra sa zore.

A ešte v túžby čiaš nespadli rosy,
už kvietok biely na prsiach mi zvädol -
žiaľ za ním posiaľ v duši nezapadol.

Rok každý nové ruže, kvietky nosí
a nerozkvitá len môj, on jediný.
Ach, nebe, či ja, ja som tým snáď vinný?…


Lonely

8. února 2012 v 20:35 | Bea-chan |  Fashion
Lonely



Laco Novomeský - SMRŤ NA STANICI

8. února 2012 v 20:02 | Bea-chan
Bol taký zvláštny chlapec bledolíci,
divné mal oči, podivné mal sny.

Had sa mu zjavil v klzkej koľajnici
a umrel uhryznutý diaľkami.

Laco Novomeský - PRI KOTRMELCOCH OPÍC

8. února 2012 v 20:00 | Bea-chan

Pri kotrmelcoch opíc
na dávne detstvá spomíname:
bláznovstvá zabudnuté.

Odišli lode africké.

Komediantská opica starého verklikára,
tá drobná Kiki,
umrela túhou po vlasti.

Zbohom a zbohom, detstvá praveké.

Lež nikdy nie sme bez nich:
korheľské kotrmelce Villonove,
podobné slučke šibenice,
na tej mal visieť jeho život,
i život Janka Kráľa.

A fantázie markíza de Sade,
podpaľujúce Paríž
pre potlesk galérie
v oblokoch Bastily.

Alebo život a smrť Vazir Muchtara,
či tvoje tromfy, milý Nezvale,
a tisíc iných mozaík.

Do nebies horí pomník detských
pošetilostí:
guľatých tvárí,
guľatých sĺz,
kruhov a kolies na zrkadlách vôd,
rozbitých štrkom okrúhlym,
kotúčov dymu z prvých cigariet...

Keby Zem bola podkutá hračkami detstva,
prestane písať večné elipsy
a v kruhoch ihrísk sa rozkotúľa:
Kolo, kolo mlynské,
za štyri rýnske...

Tisíc ráz zbohom, detstvá nedávne,
bláznovstvá zabúdame.
Nepýtajte sa decka: akože sa stalo,
keď smútok jeho plače nad hračkou zlámanou.

Kruhy sa zlomili vo štyroch uhloch.
Hľa: obraz kosý, skrivený:
romboid - zlámané trosky detských hier.


Ján Smrek - BACARDI

6. února 2012 v 19:15 | Bea-chan |  Básne
Kedysi dúškom píjali sme vás,
nápoje slávne,
korunované vinetami,
na ktorých všetky reči sveta
svietili ako drahokamy.

Toto bol citový náš zemepis,
cez kvapák vašich zväčšujúce sklá
dívali sme sa ponad oceány
a naša duša, vami vedená,
jak námesačná šírym svetom šla.

Štyridsať druhov rumov ochutnávať,
štyridsať druhov koňakov ovoniavať,
to bola, bože,
to bola sloboda,
toto bol univerzalizmus,
veliký pocit života.

Kto hľadá v alkohole iba mok
na uhášanie smädu,
ten nevie, čo je to viesť s duchom krok,
ten nezná úžasnosti rozletov,
len ľudskú prízemnosť a ľudskú biedu.

Čím väčšia múdrosť do človeka vstúpi,
tým väčšmi skláňa sa pred mágiami liehu,
ktoré ho prevážajú s istotou čarokrásnou
tu od sna k snu a tam od brehu k brehu.

Bacardi, meno tvoje v mysli ostalo mi,
hoc dávno z jazyka mi zmizla tvoja chuť,
teba som si bol jak snúbenicu vybral,
keď som si volil medzi milenkami,
a ty si hore srdcom stúpal mi
jak v teplomere rtuť.

A teraz niet ťa už,
si medzi tým,
čo sa mi prepadlo do nenávratna.
Nie moje hrdlo túži za tebou,
lež duša moja po tebe je hladná.

Ach, moje hrdlo si už dávno zvyklo
na veľkú cnosť, čo skromnosťou sa volá,
lež duša, tá sa nedá oklamať,
tá túži za nápojmi,
čo všetky národy a celú zemeguľu
objímajú jak nekonečné moria.

Človek, keď sa raz dotkne oblakov,
už nemôže sa zmeniť na červa,
čo vrýva sa len do zemského blata.
Štyridsať druhov slávnych koňakov,
ktorých sa ústa moje dotýkali,
to nebola vec moja osobná,
to bola ľudstva perióda zlatá.

To bolo spíjanie sa nesmiernosťou,
až svaly pukali a srdce prasknúť chcelo,
duch objímal sa s božskou velebnosťou,
hoc pod stôl padlo telo.
Dívať sa na tie rady štíhlych fliaš,
si zakladali na starobe,
to bola poézia, to bola krása krás,
to boli dejiny,
kde doba pozdrav posielala dobe.

V tých fľašiach gothajských bol almanach,
lebo i nápoj má svoj pyšný rod,
bacardi, martel, hennessy, tri slávne dynastie
a všetko jedna rozprávka,
za ktorou nikdy nechceš položiť
zakľučujúci bod.

Od veľkých chvíľ, keď mužmi sme sa stali,
takéto rozprávky sme prežívali,
jak glóbus brávali sme do rúk buteľky
a objímali v nich svet celý šíry
a úsmev perami nám lomcoval
jak víchor nevysloviteľnej sily.

Ten úsmev, to bol triumf, to bol lesk,
to bolo vedomie, že človek žije.
Hviezd si sa dotýkal
a rukou schytával si blesk
a zlato vyrábal si z ničoho
jak za čias alchýmie.

Tam stávali tie fľaše zázračné
v čarovných krčmách s klenbami gotickými
a my sme čítali ich ako folianty,
kde každé slovo zvonilo
jak Petrarcove rýmy.

Chodievalo sa dole schodami
a zbožne sedelo sa ako v chráme,
keď z fliaš tých vystúpili ohnivé jazyky
a na hlavy nám sadli
a čaše spievali jak v melodráme.

Zostupoval k nám Napoleon
v tom nápoji, čo niesol meno jeho,
my ozaj videli sme jeho tvár
a počuli sme výskot Paríža,
keď z týchto istých sudov pil na slávu
cisára šarmantného.

Niet krajšej reči medzinárodnej
nad tú, čo zakliata je v takom vzácnom moku,
všeľudská hymna skladala sa z nej
a grandióznu slzu lásky
vedela vyludzovať v každom oku.

Ani nebude dobre na svete,
kým ruky, ktoré plnia náboje,
nenavrátia sa ku plneniu fliaš.
Prečo má tiecť len krv?
Nech tečú nápoje!
Nech miesto hromobitia kanónov
znie krotký cengot čiaš.

Vzývam ťa, krásne meno bacardi,
privolávam ťa martel, hennessy a mumm,
príďte zas zaujať si svoje miesta
pod duše mojej klenbu gotickú,
kde teraz pradú čierne svoje siete
pavúci strašných dúm.


Čas na lásku

4. února 2012 v 15:39 | Bea-chan |  Básne
Zima.
Chlad.
Mráz.
Na nič pekné nie je čas.

Zas rozkvitnú puky.
Zas zavoňajú lúky.
Nebude už sĺz, nebude vrások na tvári.
Snáď len ty, ja a matka príroda
s nami pri oltári.

A nastane leto.
Slnko bude osvetľovať každú izbu.
Spev vtákov pripomenie každú spomienku.
Zlú, či dobrú.
Pri každej sa usmejem a slza stečie mi po tvári.

Príde jeseň a my stále spolu.
Budeme piť šťastne colu
za jedným stolom, z jedného pohára.
Pred očami sa nám nová cesta otvára.
Budeme šťastnejší ako doteraz.

No zas príde zima.
Mráz.
Chlad.
A na nič pekné nebude čas.
Tak sa skončí naša cesta.
No možno zas príde jar a budeme
raz zase šťastní.

Dnešný deň

4. února 2012 v 15:20 | Bea-chan |  Moje keci
Dnes som sa zobudila do naozaj škaredého počasia. Vonku je zima -11°C (bola som si to aj overiť :D), sú záveje a chúdence vtáčiky nemajú čo do zobáčika zobrať, tak sme im s mamou pripravili niečo na zobkanie. Drozdom sme nakrájali jablká, vranám sme vysypali vedro so šupkami a pre sýkorky a ostatné vtáčiky sme pripravili jedlo z roztopenej cery, maku, ovsených vločiek a iných vecí, ktoré sme doma našli. A po zvyšok dňa sa chystám len oddychovať po namáhavom (hlavne psychicky) týždni.

Getimage_large

Ján Smrek - Všetci sme plakali

3. února 2012 v 16:27 | Bea-chan |  Básne
Všetci sme plakali už.
Plakali toľko ráz.
Jeden z nás stratil lásku.
A druhý matku len.
Všetci sme plakali už.
Vyplač sa, keď máš čas.
Pretrp noc jednu dlhú.
A pretrp dlhý deň.

Len pretrp, koľko vládzeš.
Kto trpí, živý je.
Vy bodajte ma, kvety,
len buďte opojné.
A bodajte ma, lásky,
Marty a Márie.
Nehou ma zavraždite.
A spite pokojne.


Ospravedlnenie

3. února 2012 v 16:13 | Bea-chan |  Moje keci
Ahojte všetci. Ospravedlňujem sa, že som sa blogu absolútne nevenovala. Nebol čas. Bol polrok a ja som musela písať aj seminárku, ktorú som dokončila až dnes. Takže tak. Pomaly sem začnem pridávať články a budúci týždeň bude aj téma týždňa.